Ako vnímať Boha – stvoriteľa všetkého, čo poznáme.

Ide o otázku, ktorá sa objavuje v každom náboženstve odlišne. Niektoré vytvorili bohu deti a prispôsobili si ho ľudským predstavám. Iné prezentujú boha v podobe človeka. Ďalšie z boha urobili viaceré božstvá, pričom správne usúdili vo svojich predstavách (keď tak robili), že keby existovalo viacero božstiev, začali by medzi sebou súperiť. Sú aj také náboženstvá, ktoré bohu pripisujú ľudské vlastnosti a slabosti, atď. Publikácii o tom je veľa. Väčšina náboženstiev najvyššiu existenciu, ktorá všetko stvorila nazývajú Boh – každé v jazyku v ktorom pôvodne vzniklo (pokiaľ sa v tomto jazyku zachovalo).

Skúsme sa ale nad uvedeným trochu zamyslieť. Ak existuje jedna prvotná sila, ohromná vo svojej existencii, ktorá stvorila všetko čo poznáme aj nepoznáme, prečo by sa chcela podobať tomu, čo stvorila! Nedáva to žiaden zmysel ani logiku. Ak taká sila existuje a stvorila človeka, ktorý je úplne zanedbateľný v porovnaní s ostatným čo stvorila, prečo by sa znížila na jeho úroveň? Mala by tým človeku niečo dokazovať, napriek tomu, že ho môže mihnutím ľudského oka vymazať a nahradiť niečím iným lepším a inteligentnejším? Domnievam sa, že to stojí za úvahu a zamyslenie sa.

Posolstvo islamu je v Koráne opísané ako posledné posolstvo ľuďom od Boha zoslané do skončenia života ľudí v jeho terajšej podobe na terajšej Zemi. Prorok Muhammad je už posledným prorokom do skončenia života ľudí v jeho terajšej podobe na terajšej Zemi, ktorého si Boh vybral, aby ľuďom oznámil posolstvo od Neho zoslané.

Ako nám Korán Boha – stvoriteľa všetkého, predstavuje?

Základ môžeme nájsť v znamení Koránu 42:11 v ktorom bolo zoslané: „Stvoriteľ nebies a zeme (je Boh). Učinil vám z vašich duší družky a z dobytka páry. Tvorí vás v ňom (v živote pozemskom prostredníctvom reprodukcie). Nič nie je ako On. On všetko počuje a všetko vidí.“

Veta „Nič nie je ako On“, je základom vnímania Boha – stvoriteľa a chápania jeho vlastností.

Čokoľvek by sme si o Bohu chceli predstaviť a akokoľvek by sme ho chceli vnímať, nikdy nedospejeme k tomu si ho úplne predstaviť alebo ho vnímať v zhmotnenej podobe.

Vieme Boha vnímať len prostredníctvom vlastností, ktorými sám Seba opísal v Koráne. Základnou charakteristikou týchto vlastností je, že sú to vlastnosti, ktoré stvorenia (medzi ktoré patria ľudia) dokážu pochopiť a predstaviť si určitý ich rozmer a obsah.

Ďalšia dôležitá základná charakteristika vlastností Boha najvyššieho je, že nie sú materiálne. Len zopár vlastností má materiálnu povahu v jej úplne abstraktnom ponímaní – bez určenia začiatku alebo konca, napr. najvyšší, nad ktorým vyššieho niet, najväčší, väčší než čokoľvek.

Spoznanie Boha si môžeme prirovnať k spoznaniu vesmíru v ktorom žijeme a ktorého sme súčasťou. Myslíme si, že vieme už veľa o ňom a o jeho vzniku. Avšak akokoľvek by sme sa priblížili k spoznaniu vesmíru a jeho vznik, nikdy ho počas nášho terajšieho života nepochopíme úplne (kým Boh neurčí, že jeho vznik máme úplne pochopiť). Naše vnímanie okolia je totiž limitované ľudskými vlastnosťami.

Akokoľvek by sme sa snažili vnímať vesmír a jeho zrod, vždy budeme obmedzení myšlienkou priestoru a toho, že všetko musí mať začiatok a musí v niečom (v určitom priestore) existovať. Sme Bohom stvorení s týmto obmedzením. Nevieme si predstaviť, že by niečo vzniklo z ničoho, pretože všetky zákonitosti našej existencie poukazujú na to, že nič nemôže vzniknúť samo od seba. Môžeme sa pokúsiť vypočítať expanziu vesmíru alebo jeho zmrštenie, ale vždy si budeme predstavovať, že táto expanzia musí byť v niečom, vesmír nemôžeme expandovať do ničoho, akoby si v ničom vytváral priestor na expanziu. To isté obmedzenie platí aj o počiatkoch nášho stvorenia.

Akokoľvek by sme uvažovali o vzniku nášho vesmíru, vždy bude musieť existovať základ z ktorého vznikol, ktorý ale nemohol vzniknúť z ničoho. Vždy sa budeme musieť vrátiť k princípu, že vesmír musel stvoriť Boh.

Kedysi sa vedci snažili obhajovať vzniku vesmíru z určitého bodu na základe veľkého tresku a následného náhodného sledu udalostí. Vždy sa ale stretli s tým (aj keď to neradi priznávali), že tento bod musel už existovať. Dnes už aspoň z malej časti vieme, ako je vesmír matematicky presne usporiadaný. Pomyslieť na to, že by takéto presné usporiadanie vzniklo náhodne a z chaosu je dnes pre logicky uvažujúceho človeka ťažko prijateľná.

Obmedzenosť ľudského vnímania okolia, stvorenia a existencie, je jeden z dôvodov, prečo nie je možné Bohu robiť podoby, hlavne nie z pozície ľudského vnímania samého seba – podobizne, ktoré ľudia poznajú.

Uvedené sa nám snaží vysvetliť ďalšie znamenie Koránu – znamenie 57:3: „On (Boh) je ten prvý (pred ktorým nič nebolo) a posledný (za ktorým nič nie je) a zjavný (každý Ho spoznáva podľa dôkazov, ktoré na Jeho existenciu poukazujú) a skrytý (súčasne Ho rozum a vnemy nedokážu viditeľne vnímať). On (Boh) o všetkom (čo sa deje) vie (nič sa pred Ním neskryje).“

To isté sa nám snaží priblížiť aj znamenie Koránu 2:255. Prvá veta tohto znamenia určuje: „Boh, niet boha okrem Neho, večne živého, večne existujúceho..“

Všimnime si, že vety prvý a posledný, večne živý a večne existujúci označujú v ľudskom vnímaní nekonečno. Skutočná existencia je preto úplne iná, než tá, ktorú si vôbec dokážeme predstaviť. Človeku boli pri jeho stvorení dané určité limity v chápaní svojej existencie a existencie všetkého ostatného. Rozšírenie týchto limitov možno nastane až po odpútaní sa duše od tela a jej prechod do ďalšieho priestoru alebo až v samotnom súdnom dni.

V nepriamej nadväznosti na danú tému je zaujímavá aj otázka, či odhalenie mnohých zo záhad existencie a stvorenia sa bude týkať všetkých, ktorí sa v súdny deň postavia na udalosť súdu, alebo to bude len výsadou tých, ktorí vojdú do raja. Smerodajné môže byť napríklad znamenie Koránu 18:110, ktoré odkazuje: „Povedz (Muhammad): „Ja som len človek ako vy (vám podobný) a je mi vnukané, že vaším Bohom je Boh jeden jediný. Kto dúfa v stretnutie Pána svojho, nech koná dobré skutky a nech k uctievaniu Pána svojho nepridruží nikoho (nech uctieva a úplne sa spolieha len na Boha)“.“

Znamení, ktoré učia ľudí o vlastnostiach Boha najvyššieho je v Koráne mnoho. Stačí ak si Korán otvoríme, budeme v ňom čítať a nájdeme ich v každej kapitole niekoľko.

Ak sa chceme zamyslieť nad tým, aké sú vlastnosti Boha najvyššieho, znova vyvstáva už položená otázka: Prečo by mal Boh jedinečný stvoriť božstvá alebo sa nechal slabými stvoreniami, ktoré v rozsiahlosti vesmíru nič neznamenajú, aby ho ponížili a ukrižovali? Prečo by mal Boh pripustiť, aby ho ktokoľvek z ľudí alebo stvorení premohol! Všetko to nedáva zmysel ani logiku, pričom logika je jednou zo základných vlastností, ktoré Boh do človeka vložil, keď ho stvoril – či už logika v jednoduchej alebo komplexnejšej podobe.

Boh nás jasne upozorňuje, aby sme si o ňom nevytvárali nepravdivé predstavy alebo tvrdenia. Je to v prvom rade prejav neúcty voči tomu, kto nás stvoril a dal nám možnosť žiť; je to ale aj niečo, čo vyvoláva boží hnev s následkami, ktoré z toho plynú.

V tomto kontexte sa nám ukazuje, ako vnímať napríklad vetu „Subhána Lláh“, ktorá sa v Koráne nachádza na viacerých miestach. Táto veta sa napríklad nachádza v znamení Koránu 12:108, ktorej preklad sa ustálil takto „Povedz (Muhammad, ľuďom): „Toto je moja cesta (posolstvo, ktorým ma Boh poveril, aby som ho ľuďom oznámil). Vyzývam k Bohu na základe jasného poznania (na základe Koránu a ďalších znamení, ktoré nám Boh dal) ja i tí, ktorí ma nasledovali. Jedinečný je Boh, nemá sa Mu pripisovať to, čo nezodpovedá pravde (Bohu je vzdialené všetko to, čo Mu je nepravdivo pripisované). Ja nepatrím medzi tých, ktorí k Bohu pridružujú (niečo alebo niekoho)“.“

Spresnenie prekladu vety Subhána Lláh do slovenského jazyka do konečnej podoby „Jedinečný je Boh, nemá sa Mu pripisovať to, čo nezodpovedá pravde“ nám trvalo takmer 11 rokov, aby sa preklad priblížil čo najviac k pôvodnému významu v arabskom jazyku.

Nie je mojím zámerom, aby som vieru alebo názory niekoho spochybňoval alebo ich napádal, pretože okrem iného je známe, že také niečo zväčša v ľuďoch vyvolávalo klasické emócie tvrdohlavosti a neprípustnosti logického uvažovania. Mojím zámerom je len primäť ľudí sa nad tým všetkým zamyslieť.

Každý sa bude zodpovedať za svoje skutky (nik iný sa za ne zodpovedať nebude), preto je mojou snahou len objasniť ľuďom niečo, čomu by mali venovať pozornosť, kým sú v terajšom živote a majú ešte možnosť svoje správanie a myslenie ovplyvniť. V momente, keď túto možnosť stratíme (čo môže prísť v každej sekunde nášho života), bude o našom ďalšom živote už rozhodnuté, preto je potrebné túto príležitosť využiť, kým na to máme možnosť.

V Bratislave 17.6.2026

Abdulwahab Al-Sbenaty