Predstavte si situáciu, že stojíte pred blízkym človekom na ktorom vám záležalo. V jeho očiach sú slzy a výčitky adresované práve vám. V hlave sa vám v tom momente víri mnoho myšlienok: Mohol som sa snažiť mu pomôcť viac; keby si bol len dal povedať, a iné. Nakoniec ale rezignujete, lebo si uvedomíte, že už je na to neskoro, že sa to nedá vrátiť a že ste sa snažili v rámci možností pomôcť, ako sa dalo.

Takáto situácia bude jedna zo situácii na ktoré nie je žiaden z nás vopred dostatočne pripravený. Hlavne, keď príde čas odchodu z tohto života a keď sa následne stretneme s mnohými príbuznými, známymi a ľuďmi s ktorými sme sa stretávali v terajšom živote.

Pre veriaceho muslima bude jednou z ťažkých chvíľ stretnúť sa tam s blízkou osobu, ktorá vieru odmietala a zásadami islamu sa neriadila. Bude to moment žiaľu a výčitiek. Žiaľu takejto blízkej osoby, že svoj terajší život premárnila niečím, čo jej v ďalšom nepomôže, a výčitky so slzami v očiach adresované práve nám, že sme ju viac netlačili k viere. Tvrdohlavosť a pýcha sa vtedy zmenia na žiaľ a výčitky. To aj vysvetľuje znamenie 50:22 Koránu: „Bol si (človek) ľahostajný voči tomuto (voči všetkým upozorneniam, že táto udalosť nastane a tvoje srdce i oči boli zatemnené), preto sme sňali z teba kryt tvoj (ktorý bol na tvojom srdci, zraku a sluchu). Tvoj zrak je dnes (stal sa) už železný (dnes máš ostrý zrak a už dobre vidíš aj všetko to, čo si vidieť nechcel).“

Mnohí z nás sa snažia ostatným vysvetľovať čo sa len dá o islame. Vždy tu ale existuje určitá krehká hranica, keď sa môže vysvetľovanie a presviedčanie zmeniť u toho, komu to adresujeme na tvrdohlavosť a pýchu. Preto niekedy v jeho záujme ustupujeme. Keď sa ale znova stretneme na druhej strane (po odchodu z terajšieho života), všetko sa zmení.

Tvrdohlavosť a pýcha tých druhých sa zmenia na výčitky voči nám, prečo sme sa viac nesnažili ich presvedčiť. Platí tu však vždy základná zásada: nikoho nemožno nútiť k viere a nasledovania náboženstva, pretože každý sa bude sám zodpovedať za to, čo a ako konal. My môžeme len vysvetliť a nabádať, za to ako sa k tomu konkrétny človek postaví, však už záleží na ňom samom. To ľuďom vysvetľujú najmä dve znamenia Koránu:

Znamenie 2:256: „V náboženstve niet donútenia (uznanie a nasledovanie náboženstva nesmie byť na podklade donútenia, ale musí vyvierať z presvedčenia a dobrovoľnosti). Správne a rozumné od nesprávneho a nerozumného je už rozlíšené (je už dostatočne jasné, čo je správne a rozumné a čo nie). Kto odmietne nasledovať a veriť v tágúta (v satana a vo všetky negatívne vlastnosti a predsudky, ako je bezprávie, neviera a iné) a uverí v Boha, ten sa uchopí pevnej rukoväti, ktorá sa nikdy nerozlomí (pridrží sa tej správnej rukoväti, ktorá ho bude stále spájať s pravdou v otázke viery, náboženstva, ale i každodenného života). A Boh všetko počuje a všetko vie (počuje a vidí, čo sa deje).“

Znamenie 28:56: „Ty (Muhammad) správne neusmerníš, koho máš rád, ale to Boh správne usmerňuje, koho chce (u koho vidí, že si to zasluhuje). On (Boh) lepšie vie (než ktokoľvek iný) o tých, ktorí sú správne usmernení (o tých, u ktorých je predpoklad, že sú na to pripravení a že sa na správnu cestu dostali).“

Každý muslim by mal mať na pamäti uvedený moment a situáciu, ktorá príde. Preto, keď má v terajšom živote príležitosť ostatným o islame a viere vysvetľovať, hlavne tým na ktorých mu najviac záleží, nemal byť váhať. Príde totiž čas, keď mu bude nedostatok takejto snahy vyčítaný; a ľahká situácia to veru nebude ani pre jedného, hlavne pre toho, kto sám seba do zatratenia dostal.

Postreh z budúcnosti, ktorý stojí za to sa nad ním zmyslieť.

16.05.2026

Abdulwahab Al-Sbenaty