Každodenný život muslima spočíva nielen v samotnom prežití tohto života, ale v uvedomení si, že jeho náboženstvo – islam od neho požaduje, aby žil určitým spôsobom. Základné zásady toho, ako by mal žiť sú uvedené v Koráne. Ide len o malý počet príkazov alebo zákazov, ktoré by mal praktizujúci muslim dodržiavať.

Priamych príkazov, odkazov a zákazov je v Koráne málo, avšak o to sú významnejšie a ich dodržiavanie dôležitejšie.

Zvlášť výslovné príkazy, odkazy alebo zákazy odhovárajúce ľudí od určitých konaní, činov alebo myšlienok, ktoré Korán obsahuje, sú tie najpodstatnejšie.

Keď Korán stanovuje výslovný zákaz niečoho alebo keď muslima odhovára od určitých činov, určuje aj spôsob, ako sa vyhnúť takýmto činom.

Pokiaľ nie je výslovne daný spôsob, ako sa vyhnúť určitému konaniu alebo správaniu, platí všeobecná zásada uvedená v znamení (verše) Koránu 16:125, ktorú si neskôr uvedieme.

Muslimovia v dnešnej dobe žijú vo všetkých krajinách sveta s rôznym percentuálnym zastúpením. Veľkú koncentráciu nájdeme v krajinách označených ak islamské – s väčšinovým percentuálnym zastúpením muslimov z celkového počtu obyvateľov.

Možno skonštatovať, že ani jedna dnešná krajina sveta nespĺňa kritérium úplného riadenia sa islamským právom v podobe v akej toho právo existovalo za čias Umejjovského a Abbásovského kalifátu. Tie existovali približne v rozmedzí rokov 41-656 Hižry, t.j. islamského letopočtu, čo sa zhoduje približne s rokmi 750-1258 gregoriánskeho západného letopočtu.

Hlavne obdobie Umejjovského kalifátu a prvé dve tretiny Abbásovského kalifátu predstavovali pokračovanie obdobia rozkvetu štátu, vrátane systému práva, ktoré vo svojich základoch vychádzalo z islamského náboženstva. Jednotlivé dnešné islamské krajiny sú k uvedenému systému práva v niektorých úpravách bližšie, v iných menej alebo dokonca v protiklade s ním.

V niektorých právnych úpravách sa dokonca krajiny, kde muslimovia netvoria väčšinu, viac blížia k islamskému právnemu systému, než samotné dnešné islamské krajiny. Treba mať pri tom na mysli, že systém islamského práva nie je jednoliaty systém, ale rôznorodý, čo sa pretavilo do existencie základných a odvodených právnych smerov a škôl.

Muslimovia, ktorí žijú hlavne mimo islamských krajín sa stretávajú s mnohými problémami, ktoré u nich spôsobujú zvýšenú záťaž popri bežných životných starostiach. Je to záťaž vyvolaná v duchovnej sfére, hlavne v záležitostiach, ktoré sa vyskytujú v týchto krajinách. Ide o právne alebo spoločenské normy, ktoré nie sú v súlade hlavne so základnými princípmi islamského náboženstva.

Zvlášť v európskych krajinách, krajinách Severnej Ameriky a zámoria (nazveme ich ďalej západnými krajinami), sa muslimovia, ktorí v nich trvale žijú stretávajú s tým, že niektoré právne alebo spoločenské normy, ktoré sa v týchto krajinách začínajú prehlbovať, sa čoraz viac dostávajú do rozporu so zákazmi alebo odporučeniami uvedenými v Koráne.

Kedysi v otázke týchto zákazov a odporúčaní považovali muslimovia príslušníkov kresťanského náboženstva a židovského náboženstva za svojich spojencov, pretože im ich Knihy ukladali podobné zákazy a odporúčania, dokonca ešte v prísnejšej forme, než Korán. Boli to určité spoločné hodnoty, ktoré spoločne zdieľali a riadili ich spoločný život.

Frustrácia časti muslimov trvale žijúcich v západných krajinách však začala rásť v posledné desaťročia hlavne v dôsledku takmer úplnej rezignácie príslušníkov kresťanského a židovského náboženstva na spoločné hodnoty. Obe náboženstvá (kresťanské aj židovské) začali svoje hodnoty postupne prehodnocovať a odkláňať sa od hodnôt spoločných pre všetky tri náboženstvá. Tieto hodnoty začali ustupovať v prospech novo zavedených hodnôt občianskej spoločnosti.

Rastúca frustrácia tejto časti muslimov zo spoločnosti v ktorej žijú z postupného odklonu tejto spoločnosti z pôvodných základných hodnôt, môže niekedy vyústiť do stavu, že krehkejšie povahy sa dajú ľahšie zmanipulovať hlavne na rôzne politicky motivované ciele extrémnych politických strán, vrátane použitia násilia.

Občas sa objavujú, hlavne z úst predstaviteľov extrémnych politických strán, hlasy o odsune niektorých muslimov z územia, kde tieto strany pôsobia. To ale nevyrieši problém v ktorom sa tieto spoločnosti nachádzajú. Tieto spoločnosti totiž prechádzajú krízou pôvodných morálnych hodnôt. Nie je to kríza kresťanskej identity, ako to niektoré politické strany radi prezentujú a zneužívajú na politickú agitáciu, ale je to kríza základných hodnôt spoločnosti.

Z pohľadu muslima je terajší život životom rôznych skúšok, vývoja a vývinu vlastnej duše a osobnosti. Cieľom muslima by malo byť v týchto skúškach obstáť čo najlepšie. Náš konečný cieľ z terajšieho života by nemal smerovať k čo najdlhšiemu zotrvaniu v ňom, ale k tomu, aby sme ním prešli, vyvinuli sa v lepších ľudí a pokračovali s týmto vedomím v našom ďalšom živote.

Skutočnosť, že náš cieľ nemá byť zameraný na terajší život znamená aj to, že naše myslenie a naše konania nemajú byť cielené naň, ale na život po odchode z neho. Zároveň to ale znamená, že si máme jeho skúškami prejsť, prežiť ho, kým Boh nerozhodne, že ho máme opustiť; pričom si ho nesmieme z vlastnej vôle skracovať.

Taký je zmysel slova „skúška“, ktoré sa v Koráne objavuje viac ako 60 krát vo vyše 60. znameniach.

Pokiaľ si niekto dá tú námahu si v Koráne prečítať sumárne znamenia vzťahujúce sa na ochranu života (tie sú aj v mojich publikáciách „Základné práva dieťaťa v islame“ a „Islam – podstata náboženstva“) a neuspokojí sa len vyhláseniami, ktoré sú často politicky motivované, zistí, že Korán chráni život omnoho viac, než mnohé skutočné počínanie si krajín, ktoré sami seba označujú, že ochraňujú ľudský život.

V Koráne sa nachádza prísny zákaz zabiť človeka. Výnimka z toho zákazu a v úplne obmedzenej forme sa uplatňuje len v trochu prípadoch:

a) úmyselne zabije iného. Páchateľ musí byť jednoznačne usvedčení, musí ísť o úmysel, nesmie sa pritom obvinený mučiť alebo priznanie vynútiť a trest sa musí uplatniť výlučne voči tomu, kto sa konania dopustil. Je tu pritom daná možnosť trest smrti zmeniť, ak s tým najbližšia rodina zabitého súhlasí, alebo

b) šírenie skazy na zemi. Trest smrti je jeden zo štyroch alternatívnych trestov, ktoré sa môžu uplatniť; máme uvedené ďalšie tri druhy náhradných trestov. Pod vetou šírenie skazy treba pochopiť taký stupeň skazy, keď sa bezdôvodne, bezprávne alebo pod falošnými zámienkami zabíja, ničí a devastuje krajina a tvorstvo. Aj tu platí zásada, že zodpovednosť sa vyvodzuje výlučne voči tomu, kto sa takéhoto konania dopustil, alebo

c) ak by niekto bojoval proti muslimom so zbraňou v ruke a nie je možné ho inak odraziť než použitie sily.

Ak by muslim zabil niekoho iného z iného dôvodu, než z jedného z uvedených dôvodov, môže sa ľahko stať, že zo snahy o ochranu hodnôt islamského náboženstva, sám poruší jednu z jeho základných hodnôt a môže tak vystaviť samého seba v súdny deň zodpovednosti za úmyselné zabitie niekoho iného bez právneho dôvodu. Domnievam sa, že nič v tomto terajšom živote nestojí za to, aby muslim sám seba takejto zodpovednosti vystavil.

Mimo uvedených troch prípadov zabitia v zmysle práva, sa nesmie žiaden človek zabiť. Vo všetkých ostatných prípadoch konaní, ktoré nie sú právnym systémom označené za trestné a v ktorých sa nedodržiavajú základné zásady Koránu, platí všeobecná zásada uvedená v Koráne v znamení 16:125: „Vyzývaj (Muhammad, ľudí) k ceste Pána svojho (Pána všetkého tvorstva) s múdrosťou a poučením dobrým a spor sa s nimi (s tými, ktorí odmietajú nasledovať cestu, ktorú Boh určil a po ktorej kráčali všetci Jeho poslovia) spôsobom, ktorý je lepší (ak sa s nimi budeš sporiť o niečom, tak v pokoji, bez hádok, urážok a pod.). Pán tvoj lepšie vie o tom, kto zblúdil, odkloniac sa od Jeho cesty. On (Boh) lepšie vie o tých, ktorí sú správne usmernení.“

Muslim musí rešpektovať spoločenské a právne pravidlá v spoločenstve a v spoločnosti v ktorých žije, aj keď by s nimi nesúhlasil a vedel by, že nie sú v súlade s Koránom. Nesmie použiť násilie v akejkoľvek jeho forme na zmenu spoločenských pomerov. Použitie sily sa pripúšťa len na ochranu života, majetku alebo svojho náboženského presvedčenia. Použitie sily musí byť pritom aj v tomto prípade primerané spôsob napadnutia.

Ak by chcel muslim vyvinúť snahu o zmenu spoločenskej alebo právnej normy v okolí v ktorom žije, má na to množstvo nástrojov v zmysle znamenia 16:125. Môže verejne alebo v súkromí upozorniť na nežiadúci efekt existujúceho alebo nového stavu, diskutovať o existujúcom stave a pod.

Je pochopiteľné, že časť muslimov je v určitom smere vystavená veľkému tlaku v spoločnostiach v západných krajinách, kde sa postupne pretvárajú základné hodnoty. Tiež je pochopiteľné, že sa obávajú o svoje deti a sú vystavení neustálemu vnútornému tlaku o ďalšom zotrvaní v spoločnosti v ktorej dlho žili a ktorej hodnoty sa menia. Nie je to však dôvod na použitie akéhokoľvek násilia na vykonanie zmien s ktorými nesúhlasia v spoločnosti v ktorej žijú.

Ak by takýto tlak určití jednotlivci nedokázali zvládať, potom by nemali ostať žiť v týchto spoločnostiach a mali by sa sami z vlastného rozhodnutia presťahovať do inej krajiny, ktorej podmienky budú pre nich spoločensky aj morálne zvládnuteľné.

Znamenie Koránu 4:97 je v tomto smere úplne jasné: „Tým, ktorých anjeli berú zo života pozemského (odnímajú ich duše z tela v čase, keď smrť nastáva) a ktorí sami sebe ukrivdili, (títo anjeli) povedia (pýtajú sa ich): „Ako ste na tom boli (ako to vyzeralo s vaším pozemským životom, s vašou vierou a dodržiavaním náboženstva)?“ Povedia (tí, ktorí umierajú a ktorých anjeli zo života pozemského berú): „Boli sme slabí na zemi (boli sme slabí a nemohli sme nič robiť, aby sme si svoju vieru uchránili a svoje náboženstvo dodržiavali)“. Povedia (im anjeli): „A či nebola Božia zem (zem, ktorú Boh stvoril) rozsiahla, aby ste na nej emigrovali?“. (Anjeli sa ich spýtajú: A či nebola zem, ktorú Boh stvoril a na ktorej ste žili, dostatočne rozsiahla, aby ste emigrovali na iné miesto, kde by vám nemohli ublížiť a kde by ste mohli svoje náboženstvo dodržiavať? To, čo vravíte, sú len výhovorky.) Tých (ktorí tak konali a ktorí sa na podobné výhovorky vyhovárali) útočišťom bude peklo (v živote konečnom a večnom). Je to veru zlý koniec.“

Dokonca aj niektorí učenci v minulosti a v ich stopách aj niektorí učenci v súčasnosti upozorňujú na to, že ak by muslim nedokázal zvládať prostredie krajiny, ktorá má iné hodnoty, než základné hodnoty islamského náboženstva, nemal by tam cestovať a už nie sa tam usadiť a trvale žiť.

Situácia, zvlášť tá bezpečnostná, je však v niektorých islamských krajinách tak zlá, že mnohí jednotlivci pod vplyvom takejto situácie musia svoje krajiny opúšťať a v nových podmienkach sa nevedia úplne adaptovať v zmysle pravidiel, ktoré sme si uviedli.

Nie je úlohou muslima pretvárať spoločnosť v ktorej žije a v ktorej tvorí nepatrnú časť celkového počtu obyvateľstva. Má možnosť upozorňovať, diskutovať a preberať problémy, ktoré sú v týchto spoločnostiach dané a žiť vlastným životom, ktorý je v čo najväčšej miere zhodný so svojím náboženstvom.

Ak sa spoločnosť v ktorej žije rozhodne kráčať v smere na ktorý Korán upozorňuje, že vedie k zlému koncu, je to už bremeno tejto spoločnosti, ktorého následky bude predovšetkým sama znášať. Pokiaľ sa ale takýto muslim nazdáva, že on alebo jeho rodina nedokážu v takej spoločnosti žiť, mal by predovšetkým sám zvážiť odchod a presťahovanie sa do inej krajiny s prostredím ktorej by sa dokázal stotožniť.

31.07.2026

Abdulwahab Al-Sbenaty